Podľa Emílie Vítkovej z Múzea a Kultúrneho centra južného Zemplína v
Trebišove nie každý druh sliviek bol na lekvár vhodný. V Slančíku sa
využívali najmä typické modré slivky, ktorých kôstky sa dajú veľmi
jednoducho vylúpnuť.
"Na lekvár sa nikdy nepoužívalo ovocie, ktoré padlo na zem
prirodzeným spôsobom. Okolo stromu sa vždy rozložili plachty a na ne sa
slivky striasli priamo zo stromu. Po umytí a vykôstkovaní sa nakládli do
kotla. Pod kotlom sa založil oheň, ktorý musel byť malý, aby ovocie a
neskôr lekvár neprihoreli. Voda ani cukor sa nepridávali," priblížila Vítková.
Ako ďalej povedala, v prvej fáze sa slivky rozvarili. "Gazdiné vždy
značnú časť rozvarenej zmesi z kotla odobrali a pridali ďalšie slivky.
Takto sa každá ďalšia a ďalšia várka rozvarila oveľa skôr. Z rozvarenej
zmesi sa vyparovala voda a zmenšovala svoj objem. Vtedy sa do kotla opäť
pridala v prvej fáze odobraná zmes. Dôležité bolo neustále miešanie,
kým lekvár dostatočne nezhustol. Musel byť mazľavý, aby sa dal natrieť
na chlieb, a lesklý," povedala Vítková.
Výroba lekváru bola i je podľa jej slov zdĺhavá robota. Sto kilogramov sliviek sa nad ohňom varilo asi desať hodín.
Okrem varenia lekváru mohli návštevníci slávností vidieť ukážky tradičných remesiel a o zábavu sa postarali folklórne skupiny.
V programovom bloku Kec sebe dargovski chlopi zašpivaju účinkovali
folklórne skupiny Dubiny z Dargova, Klečenovčanka zo Zemplínskeho
Klečenova, Parobci z Dvorianok, Studzenka z Plechotíc a na záver sa
predstavil folklórny súbor Rozmarija z Prešova. Peter Sklenčár si
pripravil prezentáciu svojej novej publikácie o Dargove.
Podujatie zorganizovala obec Dargov a Múzeum a Kultúrne centrum južného
Zemplína v Trebišove, kultúrne zariadenie Košického samosprávneho kraja.